Z histórie

„Človek musí žiť nielen prácou, nielen chlebom, ale musí žiť srdcom, dušou, zábavou a umením.“

Karol Purtz

     Založenie folklórneho súboru Magura spadá do obdobia 50-tych rokov, charakterizovaného všeobecnou snahou zachrániť a oživiť folklórne bohatstvo nášho ľudu.

     Z podnetu výboru Závodného klubu ROH4 skupinka nadšencov na čele s Pavlom Bačiakom, Ľudovítom Bartošom, Boženou Jackovou, Miladou Borovičkovou a Ladislavom Kudzbelom v apríli 1954 navštevuje obec Ždiar, aby za pomoci známeho ľudového umelca Matej Pitoňáka čerpala z jej  tradičného folklóru pre práve nacvičovanú divadelnú hru z dedinského prostredia. Bohatosť krojov, rázovitosť folklóru a originalita spevov i tancov im vnukla myšlienku využiť toto bohatstvo, ukázať ho širokej verejnosti a zachovať túto klenotnicu i budúcim generáciám. Tak vzniká myšlienka založiť tanečno-spevácky súbor.

     Nadšencov denne pribúdalo, realizovať však túto myšlienku predpokladalo obstarať finančné prostriedky a odborné vedenie. Dňa 21. mája 1954 za prítomnosti 27 záujemcov  sa koná ustanovujúca schôdza súboru. Týmto dňom sa začína písať jeho história.

     Založením súboru sa pracujúcim podniku Tatraľan vytvárajú možnosti aktívne sa podieľať na uchovaní klenotnice ľudového umenia našej podtatranskej goralskej oblasti a súčasne kultúrnym spôsobom využívať svoj voľný čas. V pochopení tohto jeho poslania, na výzvu vedenia podniku, zozbierali medzi sebou pracujúci Tatraľanu sumu, za ktorú zakupujú prvé kroje. Táto materiálna podpora je súčasne aj veľkým morálnym povzbudením všetkých členov súboru v ich počiatočnej práci, čoho dôkazom je, že po dvojmesačnom usilovnom nácviku môže súbor zaregistrovať svoje prvé oficiálne vystúpenie dňa 7. augusta 19545 pred nástupom pracujúcich na celozávodnú dovolenku.

     Keďže súbor v tom čase nemá ešte dostatok vlastných krojov, vystupuje aj v krojoch zapožičaných zo Ždiaru.

Poskytnutím finančnej pomoci pracujúcimi podniku Tatraľan však ani zďaleka nebola vyriešená otázka vybavenia súboru. Bolo potrebné dokúpiť valašky, cestovné kufríky a mnoho iných rekvizít. Pomocnú ruku podáva vedenie podniku a ZK ROH a tak sa z prostriedkov riaditeľského fondu dokupujú najpotrebnejšie kroje a rekvizity.

     Prvým programom Magury je „Pásmo ždiarskych spevov a tancov“, ktoré bolo východiskom k ďalším úspešným programom nasledujúcich rokoch.

     Nácvik prvého tematického tanečno-speváckeho pásma, s ktorým sa začína v zimných mesiacoch 1954/55, však ukázal, že súbor sa nezaobíde bez trvalejšieho odborného choreografického vedenia. Tejto úlohy sa podujíma pracovníčka ĽUT Alica Ballová, ktorá za pomoci Maťa Pitoňáka nacvičuje „Ždiarsku svadbu“, ktorá na okresnej i krajskej prehliadke ĽUT – ROH získava I. miesto a súčasne sa odporúča na celoslovenskú prehliadku v Nitre.

     Tento prvý výrazný úspech vedie k zintenzívneniu pravidelných nácvikov a výsledok systematických príprav sa prejavuje už 22. mája 1955 v Nitre, kde na celoslovenskej prehliadke súbor získava prvé čestné uznanie. Ďalším úspechom mladého súboru je účasť na I. celoštátnej spartakiáde v Prahe.

     Na sklonku roka 1955 posilňuje choreografiu František Horváth, ktorý spolu s Vincentom Gogoľom vytvára dovtedy najhodnotnejšie tanečno-spevácke pásmo „Goralská bitka6“. Goralskou bitkou získava súbor I. miesto vo všetkých súťažiach ĽUT – ROH v roku 1956, rovnako aj prvé pozvanie na najznámejší folklórny festival vo Východnej.

     Ohlasy na dobrú úroveň súboru rastú, čo sa prejavuje aj pozvaniami do zahraničia. Svojím programom Magura spestruje II. zimné akademické hry v Zakopanom a na zájazde v Maďarsku sa predstavuje umelecky náročnému fóru v Budapešti a Dunapentele. Tieto úspechy pomohli súboru získať poukaz na zájazdový autobus, ktorý sa odvtedy stáva jeho „trvalou rekvizitou7“.

     Sezóna 1956 sa končí vystúpením v PKO v Bratislave. Ním sa však so súborom lúči časť zakladajúcich členov, ktorým vydaj, základná vojenská služba, či zmena pobytu znemožňujú ďalšie účinkovanie v súbore. Dochádza k prvému väčšiemu doplneniu aktívnych členov súboru.

     V roku 1957 sa Magura zúčastňuje oblastnej súťaže ĽUT – ROH v Michalovciach, kde sa prebojováva do krajského kola. Po tomto vystúpení končí svoju dvojročnú činnosť ĽH Mikuláša Oňu, ktorá stála pri kolíske súboru a na jej miesto nastupuje hudobný kolektív Gustáva Klempára. Nacvičuje sa nové pásmo „Ohrávanie mája“, ktorým súbor získava I. miesto na krajskej súťaži v Spišskej Novej Vsi.

     „Ohrávanie mája“ je starý goralský zvyk, ktorým sa oslavoval príchod jari. Máje sa tradične stavali aj v iných oblastiach Slovenska, no stavanie májov v goralskej oblasti vynikalo svojráznosťou i pestrosťou sviatočných krojov, ktoré sa vyťahovali z truhlíc len na túto príležitosť. Podľa goralskej tradície postaviť máj vyvolenej svojho srdca bola istá cesta, ako si ju zabezpečiť za životnú družku, čo samozrejme stálo za to, aby sa mládenec pri tejto príležitosti ukázal dievčaťu v plnej kráse i šikovnosti.

     Po krajskom kole sa nacvičuje ďalšie tanečné pásmo „Goralské veselie“. Súbor sa prebojováva aj na celoslovenskú prehliadku ĽUT – ROH v Starom Smokovci a na celoštátnu prehliadku v Hradci Králové, na ktorých získava čestné uznania.

     Začiatkom roka 1958 sa súbor predstavuje s novým pásmom „Srdiečko z jarmoku“ v choreografickej úprave Františka Horvátha, ktoré hovorí o udalosti pre Goralov kedysi nevšednej, o návšteve kežmarského jarmoku a o radostnom očakávaní, s akým ich najmilší spájajú návrat svojich drahých z neho. S týmto programom sa súbor dostáva, cez okresnú a krajskú, až na celoštátnu súťaž tvorivosti mládeže (STM) v Bratislave, kde získava po prvýkrát III. miesto. V tom istom roku ĽH G. Klempára získava I. miesto v kategórii ľudových inštrumentálnych nástrojov vo Východnej.

     Na prelome rokov 1958/59 zo zdravotných dôvodov opúšťa súbor choreograf F. Horváth a jeho miesto preberá Henrich Marek. Začína sa obdobie hľadania novej náplne umeleckého programu, výrazom čoho je pásmo „Zber ľanu“, ktoré tanečno-speváckou formou oslavuje bohatú tradíciu i význam pestovania ľanu v podtatranskom kraji. Námet spolu s dobrým technickým prevedením zabezpečuje súboru II. miesto na celoštátnej súťaži STM v Brne, v kategórii obzvlášť vyspelých súborov.

     Pri príležitosti 5. výročia založenia súboru udeľuje mu SV ČSM v Bratislave Jilemnického odznak za dlhoročnú úspešnú prácu pri rozvoji súťaže ĽUT a na oslavách 40. výročia vzniku Slovenskej republiky rád vo Svidníku  Magura získava zlatú medailu.

     V zimnej sezóne 1959/60 dochádza k novému, podstatnému doplneniu aktívnych členov, tentoraz v značnej miere aj o členov z iných, vtedy národných, podnikov.

     Po odchode H. Mareka ujímajú sa choreografie bývalí členovia súboru Jozef Olekšák a Jozef Tomčák. Nezávislé od seba vytvárajú dve tanečno-spevácke pásma „Pre spoločnú vec“ a „Rukovačka“, ako aj dievčenské tanečné pásmo „Večer pod Ždiarskou vidlou“.

     V roku 1961, po dvojročnej prestávke, sa k choreografickej práci v súbore vracia F. Horváth. Nacvičuje pásmo „Veselá mládež spod Magury“ a na celoštátnej STM v Prahe, v kategórii súborov zvlášť vyspelých, získava opäť II. miesto. Po prvý raz sa zúčastňuje na folklórnom festivale v Strážnici.

     V roku 1962 súbor rozširuje svoju doterajšiu náplň o ďalšiu tanečnú oblasť – Zemplín. Neskôr sa venuje aj folklóru z oblasti Spiša, Šariša a Gemera.

     Hoci tance zemplínskej oblasti sú charakterovo odlišné a komplikujú nácvik, jednako sa súbor  aj  v tomto   roku  tanečno-speváckym pásmom „Vítanie jari“ v choreografickej úprave  J. Olekšáka umiestňuje na celoštátnej STM v Bratislave na čestnom III. mieste.

     V roku 1963 J. Olekšák nacvičuje pásmo „Bez práce nie sú koláče“, ktoré „rozpráva príbeh“ o lenivom koscovi, ktorému sa sníva, že sa mu obilie samo požalo a poviazalo do snopov. Po prebudení zbadá, že to bol sen, obilie mizne a tancujúce páry leňocha obracajú na posmech.

     Sezóna 1963 je obsahovo i počtom vystúpení slabšia. Končí sa tiež predčasne, pretože už začiatkom jesene sa koná reorganizácia súboru, ktorý sa pripravuje na svoje 10. výročie.

     Veľkým prínosom pre súbor bol príchod Ing. Karola Purtza, ktorý v roku 19648 nastupuje do funkcie projektanta stavby vedúceho okresného stavebného podniku v Kežmarku. Keďže už počas vysokoškolských štúdií v Bratislave účinkoval vo FS Technik, niet divu, že po príchode do Kežmarku sonduje situáciu vo FS Magura.

     „Keď som teda odchádzal zo školy, tak som si vyberal umiestenku podľa mesta alebo lokality, kde existuje a pracuje dobrý súbor. Los padol na Kežmarok a na Maguru. Nikdy som to neoľutoval, súbor bol vždy mojou veľkou láskou, vždy som sa prišiel doňho odreagovať zo životných, pracovných a iných problémov a musím povedať, že stal sa mi nielen súčasťou môjho života, ale dalo by sa povedať, že životnou filozofiou, že človek musí žiť nielen prácou, nielen chlebom, ale musí žiť srdcom, dušou, zábavou a samozrejme umením. Mal som šťastie. Nielen tým, že som sa dostal do Magury, ale aj tým, že som tu stretol veľmi veľa ľudí, s ktorými som prežil veľmi veľa dobrého a pekného.

     Vždy sa mi veľmi dobre robilo. Ja som ako choreograf a umelecký vedúci potreboval spoluprácu, či už s inými choreografmi, či už s tanečnými pedagógmi, hudobníkmi, upravovateľmi, organizátormi a musím povedať, že v Magure to bolo vždy na veľkej úrovni. Pri tých podmienkach, ktoré boli, dá sa povedať, minimálne na udržiavanie takejto úrovne súboru, by to ináč ani nebolo možné. Tu hrala hlavnú úlohu obetavosť ľudí, nezištnosť, zapálenie pre vec, zapálenie pre kolektív.

     Čo sa týka napríklad rozbehu mojej choreografickej práce, veľmi mi pri začiatku pomohli Cyro Zálešák a Stano Dužek. Čo sa týka hudobných úprav pri ďalších choreografiách, ktoré som už robil samostatne, veľmi dobre sa mi spolupracovalo s pánom „nezabudnuteľným“ – Tónom Cígerom, s Vladimírom Vešelenyim a samozrejme, dlhé roky a veľmi dobre, s Paľkom Ďateľom. Šťastie som mal aj na spolupracovníkov zo stránky organizačnej. Dlhoročná vedúca ZK ROH Mária Venerovská, veľmi obetavá, nezištná a vynikajúca pracovníčka – organizátorka, ktorá nielen profesionálne viedla ZK, ale amatérsky účinkovala a bola dlhé roky členkou súboru. Tak isto to bolo s Vladkom Majovským, tak isto to bolo s Ďurkom Švedlárom. To bol základ, na ktorom sa vždycky dalo stavať. Vždy sa dalo dosahovať ďalšie a ďalšie méty, ďalšie a ďalšie zámery. Mohli sme plniť a dosahovať úspechy.“

     Úspechy, ako to už v živote folklórnych súborov býva, „sa nezaobídu“ bez kvalitných choreografií. „Orli“, „Zagroj mi muzecko“, „Kotka“, tanečný blok „Tance od Dunajca“, „Do šafľika“ (Spiš), „Po beťarski“ (Šariš), „Keď ťa budú čepiť“9, a posledný, „žartovne ladený“ blok „Na Gala v Lendaku“ – to je len málo z toho vzácneho, čo po sebe tento pán v Magure zanechal, a ktorému môže Magura vďačiť „za najkrajšie roky svojho života“.

     Počas takmer 20-ročného pôsobenia Karola Purtza Magura získala vysoké štátne vyznamenanie Za vynikajúcu prácu (1965), v roku 1975 cenu Antonína Zápotockého a v roku 1982 udelilo MK SSR súboru čestný titul Zaslúžilý kolektív ZUČ. Okrem týchto ocenení sa súbor  stal nositeľom mnohých krajských, okresných a mestských ocenení a medailí.

     Po návrate z vojenskej prezenčnej služby vo VFS Jánošík v Brne, v roku 1989, nastúpil na miesto pána Purtza mladý a talentovaný tanečník František Gallik. Stal sa zároveň aj najmladším choreografom a umeleckým vedúcim folklórneho súboru na Slovensku. Naštudoval niekoľko nových tanečných blokov i sólových tancov, ktoré „neostali bez povšimnutia odbornej verejnosti“.  V septembri 1994 získava sólový tanec „Natura“10, ktorý vyjadruje typickú goralskú povahu, I. miesto na celoslovenskej súťaži  komorných choreografií v Trenčíne. Sám „Fero“, ako ho zvykli členovia súboru volať, sa v júni 1994 stal laureátom MFF v Strážnici, v kategórii najlepší tanečník. V tom istom roku sa Magura začala pripravovať na svoje 40. výročie, ktoré sa konalo 17. septembra 1994. Na ňom sa už choreograficky prezentoval mladý Fero so svojimi pásmami „Na Ždiarskej burse“, „Vitojče“, „Zbujecki“, „Na štokrutki“11 a „Jano, Jano“12.

     Po 40. výročí nastala opäť generačná výmena tanečníkov, čo malo za následok menšiu stagnáciu súboru. V roku 1996  však  z  Magury, pre menšie nedorozumenia z vedením, odchádza základná zostava ľudovej hudby pod vedením Pavla Ďateľa, čo spôsobuje  problémy s účinkovaním a vystúpeniami13. Aj to sa  podarilo „prekonať“ a  z   mladých muzikantov, odchovancov z DFS Maguráčik pod vedením primášky Petry Tokárovej14 vzniká nová ľudová hudba FS Magura. Fero Gallik sa však na dlhšiu dobu odmlčal a neskôr prestal v Magure aktívne účinkovať úplne. I choreografií bolo pomenej. Chuť do roboty sa ale nestratila a tak sa o „záchranu Magury“ pokúsili všetci vtedajší členovia pod vedením veľmi mladého Danka Svocáka. I keď bol rovesníkom takmer celého súboru, nasmeroval Maguru tou správnou cestou a získal si v súbore rešpekt. Základná vojenská služba sa mu však nevyhla, a tak sa v tejto zložitej situácii Magury ujal vtedy najstarší tanečník, dobrý manažér Robo Scholtz. Udržoval súbor nad vodou až do 45.    výročia   súboru,  ktoré  sa  konalo  4.septembra 1999. Tam Magura ukázala, že to dlhé odmlčanie sa  nebolo márne. Spolu s celým „tímom“ ľudí, ktorí pre Maguru už pracovali a mali mnoho skúseností predviedli vynikajúci a vcelku kvalitný program.

     Po výročí však členov opäť postupne ubúda. Jednotlivé zložky tvoria väčšinou študenti stredných škôl, a teda generácie sa striedajú oveľa rýchlejšie ako pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi Súboru chýba  kvalitné pedagogické, umelecké i organizačné vedenie, choreograf - chýba osobnosť. Preto začiatkom mája 2001 sa k súboru vracia staronové vedenie. Umelecký vedúci a choreograf Ferko Gallik a organizačný vedúci Juraj Švedlár. Spoločne s mladým kolektívom členov pripravujú na okresnú súťaž choreografií pásmo „Čarovný les“, s ktorým sa úspešne predstavujú v Kultúrnom dome V Spišskej Starej Vsi a za účasti súborov z piatich okresov si odnášajú 1. miesto s postupom na kraj. I tu vidieť prínos nového vedenia. Pribúdajú vystúpenia ale hlavne sa vyriešila otázka nácviku súboru, ktorý po 47. rokoch bol „vykázaný“ z priestorov ZK Tatraľan. Po ZŠ Hradné námestie ich tentokrát uchýlil CVČ v Kežmarku.  K súboru sa vracajú aj Daniel Svocák s  Monikou Ihnačákovou /teraz už  manželkou/ čerství absolventi školenia choreografov a pripravujú súbor po tanečnej stránke.